Už dva roky čakám, kedy sa upriami pozornosť v práci na niekoho iného. Márne. Napriek tomu, že sa aktívne vzdelávam nielen prostredníctvom kontinuálneho vzdelávania, študujem externe na VŠ a svoje nadobudnuté vedomosti aplikujem do výchovno-vzdelávacieho procesu, na uznanie dobre odvedenej práce ani nepomýšľam. Vediem krúžok, dokážem pracovať na PC na vyššej úrovni ako môj nadriadený, ktorý to samozrejme rád využije a ja rada pomôžem. Napriek tomu som neustále kontrolovaná, vystavená veľmi nepríjemnej kritike, ktorá je formulovaná ako keby sa môj nadriadený rozprával s malým deckom. Každá práca navyše je pridelená mne a nie je problém zavolať mi aj počas dovolenky a zadávať úlohy. Práca v domácom prostredí nie je uznaná aj napriek tomu, že som schopná ju zdokladovať.

Neustály psychický nátlak, neschopnosť alebo neochota komunikovať, neustále pridávanie nadbytočnej práce, ponižovanie pred kolegyňami ale aj pred rodičmi a deťmi… a najmä (!) rozprávanie sa so mnou ako s deckom. Toto všetko ma vedie k tomu, aby som sa cítila v práci nepríjemne, aby som sa bála, čo bude zase zle urobené (pretože keď sa chce, vždy sa niečo nájde), aby som mala znepríjemnený celý deň, v noci nemôžem spať a budím sa na zlé sny – týkajúce sa práce. To všetko za necelých 500 € a už nemôžem ďalej.

Rozmýšľam o zmene zamestnania, o zmene pracoviska a to napriek tomu, že si dobre rozumiem s kolegyňami, ktoré mi budú veľmi chýbať. Deje sa to už vyše dvoch rokov. Je mi z toho smutno. Moje sklamanie ovplyvňuje nielen moje kolegyne, ale aj deti. Nedokážem sa tváriť, že som v pohode. Najhoršie na tom je, že sa to odzrkadľuje aj na mojom zdravotnom stave.

Túžim po zmene. Súrne.